Po silných dažďoch na juhu Slovenska skončilo niekoľko obcí pod vodou. Pri živelnej pohrome nikto neprišiel o život, ale vznikli rozsiahle majetkove škody. Akonáhle je povodeň medializovaná, na miesto nešťastia už mieri predseda vlády po boku ministra vnútra. Obaja vládni predstavitelia sa neskôr objavujú vo večerných správach s prísľubom, že pomoc od štátu je v tomto prípade zaručená a dostane ju každý, komu voda poškodila majetok. Niektorí ľudia sa potešia, pretože môžu na tejto katastrofe aj niečo zarobiť. Peniaze im totiž môže poslať štát a tiež ich poisťovňa.
Podobný scenár pritom nie je nepravdepodobný. V rozhovore pre Finsider to pripustil aj riaditeľ odboru retailových rizík v neživotnom poistení z Allianz – Slovenskej poisťovne Michal Bohunský. „Môže sa to stať. Ale nikto by nemal dostať vyššie odškodnenie ako bola reálna škoda. Aj keď niekto dostane odškodnenie od štátu, poistenie by malo výšku škody len dorovnať, aby celková vyplatená suma nepresiahla reálnu výšku škody,“ uviedol. Aj keby štát niekomu poskytol finančnú pomoc, spolu s poistením by teda nemala presahovať náklady na škody, ktoré živel spôsobil.
Hovorca predsedu vlády Peter Majer povedal, že pri živelných pohromách, povodniach či požiaroch, sa na úrade vlády pristupovalo k možnému odškodneniu individuálne. „Pri menších škodách sa spravidla využila rezerva predsedu vlády, prípadne úradu vlády. Pri škodách väčšieho rozsahu bolo odškodnenie spravidla na dohode príslušných ministrov na rokovaní vlády. Odškodnenie pri živelných pohromách sa týkajú najmä ministerstiev vnútra a životného prostredia,“ vysvetlil.
Škody spôsobené živelnými pohromami ale podľa jeho slov nie sú ministerstvom vnútra priamo vyplácané, tak ako je to napríklad pri refundácii vynaložených výdavkov samosprávam na záchranné práce z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie. Vyplácané sú iba škody, ktoré vzniknú v priamej súvislosti s výkonom záchranných prác. „Prostredníctvom odborov krízového riadenia okresných úradov však prebieha proces posudzovania, resp. verifikácie oprávnených výdavkov spojených s mimoriadnymi situáciami. Sekcia krízového riadenia následne spracúva všetky takéto návrhy do materiálu, ktorý je predkladaný na rokovanie vlády,“ uviedol P. Majer.
Na otázky, ako si štát v týchto prípadoch overuje, či mal niekto z poškodených poistenie majetku a ako sa pri odškodňovaní ľudí, ktorí poistenie majú, postupuje, ale hovorca predsedu vlády neodpovedal.
Štát sa poisťovní nič nepýta
Podľa finančného analytika z OVB Allfinanz Slovensko Mariána Búlika je pri tejto téme veľa nejasností. „Z toho, čo vieme, štát pri hromadnom odškodňovaní neoveruje, či má tá-ktorá domácnosť poistený dom. Túto prácu sa však snažia robiť poisťovne, ktoré sa dopytovaním na obecných úradoch snažia zistiť, ktorí majitelia domov získali odškodnenie a v akej výške, keďže celková náhrada škody by nemala presiahnuť hodnotu danej nehnuteľnosti,“ vysvetľuje analytik.
Aj poisťovne potvrdzujú, že sa ich štát na poistenie nepýta. „Zatiaľ sme nezaznamenali situáciu, kedy by takéto informácie boli vyžiadané. Pomoc štátu nie je nárokovateľná a štát si môže stanoviť vlastné podmienky podpory. Z minulosti vieme, že prebiehala verejná diskusia o tom, ako a komu finančne pomôcť, nakoniec sa štát rozhodol pomôcť všetkým bez rozdielov,“ tlmočí stanovisko poisťovne Union jej hovorkyňa Kristína Baluchová. Podľa poisťovne pomoc väčšinou dostane samospráva, nie priamo majitelia.
Štátne orgány sa v tejto súvislosti nikdy neobrátili ani na poisťovňu Wüstenrot. Jej hovorkyňa Gabriela Holková tvrdí, že v prípade takýchto udalostí poisťovňa ani nepreveruje, či poistený obdržal popri poistnom plnení za zničený poistený majetok plnenie zo štátnej alebo inej humanitárnej pomoci.
To, či sa niekto dostane k peniazom od štátu a zároveň aj z poistného plnenia, podľa Unionu závisí od podmienok štátnej pomoci. „Pokiaľ je tá poskytnutá bez podmienok, jedná sa o dar. Ak by bola pomoc adresná a klient by poskytol nepravdivé údaje napríklad o tom, že nie je poistený alebo že mu neplynie nárok na plnenie, daná situácia by mohla byť považovaná za neodôvodnené obohacovanie,“ zdôrazňuje K. Baluchová.
Podľa Wüstenrotu nikto nemôže považovať za bezdôvodné obohatenie ani prípad, ak celkový súčet poistného plnenia a štátnej či verejnej pomoci prevýši hodnotu zničeného majetku. „Poistné plnenie a prípadná finančná pomoc od štátu sú poskytované nezávisle, keďže oboje sú poskytnuté z odlišného právneho titulu,“ tvrdí G. Holková
Bez ohľadu na štátnu pomoc musia poisťovne vyplatiť plnenie podľa podmienok v zmluve. Do úvahy podľa K. Baluchovej neberú ani dary či verejné zbierky za účelom pomoci ľudí v danej situácii. Poisťovňa môže plnenie krátiť iba v prípade plynutia nároku z takzvaného viacnásobného poistenia, či v súvislosti s porušením všeobecných poistných podmienok.
Na pomoc od štátu sa skladajú aj poistení
Majitelia môžu pri hromadných živelných pohromách dostávať pomoc aj zo zbierok od občanov, transparentných účtov či neziskových organizácií. Keď pomáha pri podobných situáciách štát, peniaze čerpá zo štátneho rozpočtu alebo z rezervy. Paradoxom je, že sa na podobné účely v podstate skladajú aj ľudia, ktorí poistenie platia. Do štátneho rozpočtu prispievajú cez osempercentnú daň z neživotného poistenia, ktorú musia poisťovne platiť štátu. Keďže ju premietli do ceny poistenia, platia ju klienti.
M. Bohunský vysvetľuje, že peniaze vybraté prostredníctvom tejto dane nie sú účelovo viazané. „Peniaze len prichádzajú do štátneho rozpočtu a je na každej vláde, ako ich použije. Keď bol zákon o dani z neživotného poistenia ešte len vo forme návrhu, poisťovne neboli zásadne proti jej zavedeniu. Nie sme prvá a ani posledná krajina, kde sa niečo podobné zaviedlo. Skôr im išlo o to, aby sa tieto peniaze potom aj zmysluplne použili napríklad na protipovodňové zábrany, protipožiarne hlásiče vo verejných budovách,“ povedal v rozhovore pre Finsider.
Podľa M. Búlika by štát ani nemal odškodňovať jednotlivých majiteľov živlami poškodených domov či bytov. Každý z majiteľov má podľa neho možnosť poistne chrániť svoju nehnuteľnosť pred živlami. „Výnimkou by bola iba situácia, keby sa kvôli rizikovosti územia nenašla na trhu jediná poisťovňa, ktorá by bola ochotná danú nehnuteľnosť poistiť. O takejto situácii som však na Slovensku ešte nepočul a podľa mojich informácií na Slovensku zatiaľ nie sú také záplavové územia, v ktorých by viaceré poisťovne odmietali poisťovať nehnuteľnosti,“ myslí si analytik.
Okrem toho odborníci zhodne tvrdia, že spoliehať sa pri živloch na štátnu pomoc, je krátkozraké. Zväčša sa totiž vypláca jednotná suma a môže byť výrazne nižšia ako reálna škoda na dome či byte. Naopak, samotné odškodnenie by malo podľa M. Búlika skôr smerovať samotným obciam a príspevkovým organizáciám, ktoré často nemajú dostatok peňazí na poistenie rozsiahlych budov v správe. „V mnohých prípadoch si aj štát svoj majetok nepoisťuje zámerne, keďže by to bolo neúnosne drahé a zároveň nezmyselné, pretože štát má dostatočné prostriedky na odstraňovanie prípadných škôd. To však nie je prípad individuálnych vlastníkov nehnuteľností, ktorí majú k dispozícii cenovo dostupné poistenie,“ dodáva M. Búlik.
Prečítajte si ďalšie články na túto tému: