Dnes si pripomíname výročie 55. výročie obsadenia Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Invázia vojsk piatich krajín pod taktovkou Moskvy znamenala prerušenie demokratizačných, alebo aspoň uvoľňovacích procesov známych ako Pražská jar. Udalosti týchto pohnutých dní zvrátili na ďalších 20 rokov cestu nášho národa späť do neslobody. A to nie len ekonomickej či politickej, ale aj osobnej.
V roku 1956 si podobným scenárom prešlo Maďarsko (celonárodné povstanie) a Poľsko (povstanie robotníkov v Poznani). Stále prebiehajúca agresia zo strany Ruska proti Ukrajine nám kruto pripomína, že história sa síce neopakuje, ale veľmi rada sa rýmuje. Na pozadí tragédie demokracie a osobných slobôd sa odohráva(la) ďalšia – ekonomická.
Postupný odklon od slobodného západného sveta bolo možné v našom hospodárstve pozorovať už 20 rokov pred samotným rokom 1968. Po druhej svetovej vojne bol výkon československej ekonomiky vyjadrený ukazovateľom HDP na hlavu v medzinárodných dolároch porovnateľný so susedným Rakúskom či vo vojne porazeným Talianskom. Okolité štáty, Maďarsko a Poľsko, ktoré sa rovnako ako my dostali pod politický aj ekonomický vplyv Moskvy, mali v danom čase podobné úrovne HDP na osobu ako Československo.
Dopady celkovo 40 ročnej neslobody sú zjavné aj dnes. Začiatkom deväťdesiatych rokov, teda po páde Železnej opony a prinavrátení slobody a demokracie, existovali v Európe fakticky dva svety. V prvom boli ekonomický výkonné a z pohľadu indexu ľudského rozvoja HDI (zohľadňuje dĺžku života a zdravie, vzdelávanie či slušný životný štandard) rozvinuté krajiny. Neprekvapujúco išlo o štáty, ktoré patrili k západnému slobodnému svetu. V druhej skupine sa nachádzali krajiny, ktoré žili dlhé desaťročia na východ od Železnej opony. Teda aj my.
Po viac ako tridsiatich rokov sú rozdiely stále viditeľné voľným okom a nie len v dátach. Pri porovnaní pozícií vybraných európskych krajín v rokoch 1990 a 2021 v grafe vyššie vidíme, že postkomunistické krajiny nižšie HDP na hlavu a nižšiu úroveň ľudského rozvoja v indexe HDI. Splácame tak daň za 40 rokov neslobody.
Pozitívom však je, že v priebehu času pozorujeme posun správnym smerom. Pomaly, ale isto sa nám darí dostať späť medzi bohaté a rozvinuté európske krajiny, odkiaľ sme po druhej svetovej vojne vypadli. Premiantom z tohto pohľadu je Česká republika, ktorej sa darí z klubu postkomunistických krajín dobiehať krajiny, ktoré pred tým predstavovali slobodný a ekonomicky vyspelý západný svet, najlepšie.
Jednou z úloh ekonómie je pýtať sa, aký stav sveta mohol nastať, ak by sa niektoré veci nestali, prípadne naopak stali. Je v podstate isté, že invázia, ktorej výročie si dnes pripomíname obrala generácie Čechov a Slovákov o bohatšiu, prosperujúcejšiu a zdravšiu budúcnosť. Ochrana práva, demokracie a slobody musí preto ostať jedným z našich základných cieľov. Iba tak budeme môcť našim deťom odovzdať krajinu v lepšom stave, ako sme ju my zdedili.
Marián Kočiš, makroekonomický analytik Slovenskej sporiteľne
