Napriek náročnému makroekonomickému prostrediu sa majetok najbohatších ľudí na planéte výrazne zväčšil. Na druhej strane si kvôli poklesu reálnych miezd stovky miliónov pracujúcich museli utiahnuť opasky. Majetková a príjmová nerovnosť dostávajú vo svete, kde rastie priemerná teplota prostredia, nový rozmer.
(Inzercia)
Slovensko patri globálne medzi najrovnostárskejšie krajiny. Z pohľadu príjmovej nerovnosti cez Giniho koeficient sme v EÚ krajinou s najnižším skóre príjmovej nerovnosti. Ak sa pozrieme na rozdelenie majetku, tak 10 % najbohatších Slovákov vlastní takmer polovicu celkového bohatstva, čo je ale druhá najnižšia úroveň vo svete.
Kvôli prirodzenej motivácií to však nemusí byť iba žiaduci stav. Z pohľadu inflácie sme v rámci eurozóny v decembri skončili na chvoste. V EÚ mali medziročne vyššiu infláciu (HICP) už iba Rumuni a Česi. Od volieb sa tiež diskutuje o prípadnom regulovaní cien potravín. Máme za to, že ceny sa podľa očakávania už stabilizujú a prílišné zásahy by trh iba zbytočne mýlili. Okrem toho by prípadné plošné opatrenia boli ďalším nákladným zásahom do štátneho rozpočtu. Adresnosť ostáva pri akejkoľvek ďalšej pomoci kľúčová.
Podľa najnovšej správy inštitútu OXAM International o nerovnosti vo svete zvýšilo 5 najbohatších ľudí svoj majetok od roku 2020 o 114 % na úroveň takmer 870 miliárd dolárov. Medzitým 800 miliónov pracujúcich vo svete nedokázalo udržať tempo svojej mzdy s infláciou, čo ich „stálo“ 1,5 bilióna dolárov. Do 10 rokov by sa mohol objaviť prvý bilionár, ale celkom poraziť chudobu bude trvať možno ešte 229 rokov. 1 % najbohatších vlastní 43 % svetového bohatstva, pričom ženy ťahajú za kratší koniec.
Z pohľadu príjmovej nerovnosti (Gini koeficient) je Slovensko v EÚ krajinou s najnižším skóre príjmovej nerovnosti, čo však nemusí byť nutne dobré z pohľadu motivácie. Ak sa pozrieme na rozdelenie majetku u nás, tak 10 % najbohatších Slovákov vlastní takmer polovicu celkového bohatstva v krajine. Ide však o druhý najnižší výsledok v rámci sveta. Jedno percento najbohatších Slovákov podľa WID (World Inequality Database) vlastní 17,3 % celkového majetku.
Byť rovnostárskou spoločnosťou však nutne nemusí byť iba žiaduci stav. Prosperujúcejšie ekonomiky majú zväčša vyššiu mieru nerovnosti. Spravodlivé rozdelenie príjmu a bohatstva by malo zohľadňovať a oceňovať šikovných a snaživých. No z hľadiska ľudskosti, samozrejme, nemožno zabudnúť ani na núdznych, ktorí nepriazňou osudu nemajú šancu v plnej miere participovať na ekonomickom raste krajiny.
Problém príjmovej alebo majetkovej nerovnosti je široko spektrálna tému, kde iba zriedka nájdeme jednoduché odpovede. Zjednodušovanie problematiky nerovnosti do polohy porovnania jednotlivcov voči miliónom alebo miliardám ľudí často opomína fakt, že bohatstvo jednotlivcov tvoria najmä podiely v spoločnostiach, ktoré dávajú prácu (stá)tisícom ľudí po celom svete a miliardám prinášajú pridanú hodnotu v podobe služieb alebo tovarov.
Za jednu z najzásadnejších hrozieb nerovnosti možno považovať nevyužitý potenciál ľudí, ktorých príjem alebo postavenie nestačí na to, aby mohli svoje talenty v plnej miere rozvinúť v prospech seba, ale aj celej ľudskej spoločnosti. Pri riešení je potrebné sústrediť sa na viacero oblastí, vrátane zvyšovania úrovne vzdelávania a lepšej dostupnosti pre využitie príležitostí pre širšie skupiny ľudí. Napríklad aj cez ľahšie spôsoby legálnej migrácie, alebo zvyšovania miery demokracie a bezpečnosti vo svete.
Čiastočne by mohlo pomôcť vhodné prehodnotenie daňového a sociálneho systému. Chudoba aj bohatstvo bývajú medzigeneračne dedičné. Vyššie zdanenie bohatstva u bohatých a nižšie zdanenie príjmov u nízkopríjmových obyvateľov sa ponúkajú ako logický záver. Vo väčšej miere pochopiteľne najmä medzi ľavicovo zmýšľajúcimi ekonómami a politikmi. Na druhej strane je tu otázka následnej motivácie ďalej tvoriť hodnoty a samotnej realizácie opatrení – teda transferu bohatstva a v neposlednom rade aj následnej neprimeranej optimalizácie daňových základov. Pre mnohé čiastkové riešenia, ktoré by mohli pomôcť s riešením globálnej nerovnosti, by sa hľadala politická podpora ťažko už v jednotlivých krajinách, nieto ešte celosvetovo (napr. legálna migrácia).
Do čoraz väčšej pozornosti sa dostávajú aj rozdielne environmentálne dopady spotreby vysoko a nízko príjmových, resp. bohatých ľudí, pričom práve bohatí majú za sebou nepomerne väčšiu uhlíkovú stopu. Podľa štúdie IEA (Medzinárodnej energetickej agentúry) ľudia, ktorí spadajú do najvyššieho príjmového decilu (horných 10 %) vyprodukuje až 48 % emisií CO2. Ešte zaujímavejší je bližší pohľad na horných 10 %, pretože ako odhaduje Štokholmský environmentálny inštitút, najbohatších 0,1 % svetovej populácie vypúšťa 10-krát viac emisií CO2 ako zvyšok najbohatších 10 %, čím prekračuje celkovú stopu 200 ton CO2 na obyvateľa ročne.
Marián Kočiš, makroekonomický analytik Slovenskej sporiteľne
Odporúčame
(Inzercia)